Osobne som s bolesťou v takom rozmere nikdykonfrontovaná nebola, aj keď svoje ťažkosti, trápenia a boliestky si nesiekaždý z nás. Napriek tomu, že som program zapla len tak náhodou, nachvíľu,nedokázala som ho prepnúť. Hádam ma k tomu neviedla iba zvedavosť vidieťdo osobných zákutí života druhých. Cítila som niečo ako šok, zhrozenie, smútok.Súcit. A obdiv. K žene, ktorá pätnásť rokov strácala svojho manžela.K tomu s akou úprimnosťou sa priznávala k svojim pochybnostiam azlyhaniam.
A vtedy som si spomenula na nástennú maľbu v kostole, oprotiktorej som sedávala ešte ako malá. Bola na nej žena, ktorá držala v rukáchtrstinu, podopierajúc jej nalomenú byľ. Pod jej nohami bol pravidelným písmomnapísaný text: Nalomenú trstinunedolomíš. Neviem, z ktorej časti Biblie pochádza, ale tá maľba sami vždy páčila. Aj preto, že žena na nej sa mi pozerala priamo do očí, nech somsi sadla hocikam.
A ja som v tej žene na televíznej obrazovke poznalatú z obrazu. Tak ako ona trpezlivo stála a podopierala nalomenú byľ.Len som si predtým nikdy nepomyslela, že za tou trstinou môže byť toľko ľudskéhosmútku a bolesti. Že môže byť ťažšia ako tá, ktorú dokážeme uniesť. Že totrpezlivé, nenápadné podopieranie môže byť jedným z najväčších ľudskýchskutkov.