Z vlastnej skúsenosti sa domnievam, že nejeden Slováčisko, i keď väčšinou presvedčenímsuchozemec, sa načúvajúc šumeniu mora na pláži len ťažko ubráni pocitu krivdy. Noo čože sme my horší od Talianov, Španielov alebo nedajbože takýchPoliakov, ktorí majú síce len more studené – ale MAJÚ. My NEMÁME ( eštešťastie, že ho nemajú ani Česi s Maďarmi, lebo to by už boladonebavolajúca neprávosť:)
Jedine, že by sme ako kompenzáciu zobrali tie naše hory. Alepostačí?
Táto dilema sa previedla v plnej paráde nedávno na našejškolskej exkurzii v Taliansku. Vystúpiac z autobusu v prímorskommestečku nás ovanul sviežy morský vzduch (aj keď je pravda, že po tomautobusovom, ani nemusel byť až taký príliš morský, aby sa človeku zdal sviežy),belasé more zašumelo od horizontu. Spolužiačkam privialo nostalgiu letnýchdovoleniek, a tak im akosi nedalo posťažovať sa na nepriazeň osudu, ktorýnám do vienka dal namiesto mora Tatry. Na to sa ozvalo do špiku kosti urazenédruhé krídlo, brániace majestát našich veľhôr a dilema bola na svete.
Úplne ideálne by, samozrejme, bolo mať oboje. Žiadna dilemaby sa riešiť nemusela, človek by z hôľ zbehol rovno do doliny na pláž.Bryndzové halšky by sme zapíjali namiesto ovčieho mliekom kokosovým. Lenže more nemáme a darmo je nám snívať.( Jedine, že by sme ešte nasadli do tankoch a dobyli si kúsok pobrežia,ale čože my, národ holubičí.:)
Ja som si urobila malú analýzu pre vyjasnenie tejto dilemypre vlastnú potrebu. Toho času žijúc ostrovným životom mám totižto túto dilemuna dennom poriadku:
Čo sa zvukovej stránky týka, počúvať pravidelné šumenie mora s čajkami je hotový balzamna dušu. V horách je zasa topovestné výberové ticho. Obe sú živlami,pred ktorými musí smrteľník, keď im čelí v ich plnej kráse, len skloniťhlavu. Mocné, hrdé, nevyspytateľné a krásne. Pri oboch cítim rešpekt a pokorubytostne si uvedomujúc svoju malosť. Nič, len taká smietka zo mňa.
V otázke vône som tiež na vážkach. Morský vzduch taknefalšovane nasiaknutý sôľou a vôňou rýb proti vôni od slnka vyhriatej trávy a živice.
No a vizuálne... trebárs takto:
Tresco, Veľká Británia, leto 2007
alebo
Vysoké Tatry, štít už presne neidentifikujem ale niekdeokolo Capieho Plesa, jeseň 2006
... a potom si vybrať.
Lenže predsa len, čo je doma, to sa počíta. Niekde takv kútiku duše fandím tým kopcom. Z čiste subjektívnych dôvodov.Jednak preto, že sú naše, jednak preto, že sa už teším ako si do nich na jeseň „vybehnem“ a idúc smerom nahor si budem hovoriť, že ešte vládzem.. Dovtedy si ale budem predsa len plnýmidúškami užívať tú blahodárnu morskú brízu.